CESTA DO ČÍNY

Vďaka mojej práci som dostala príležitosť ísť pracovne do Číny. Samozrejme som sa tejto príležitosti chytila všetkými desiatimi. Už dlho som totiž cítila, že mi strašne chýba cestovanie... ten pocit prežívať každú chvíľu s otvorenými očami a ústami... to vychutnávanie každej minúty a neustále spoznávanie niečoho nového. Plán bol Šhanghai na pár mesiacov. Bohužial sa tých pár mesiacov nakoniec skrátilo na 3 týždne môjho pobytu. V každom prípade to boli úžasné a naplno využité 3 týždne. Čo všetko sa mi podarilo aj vďaka úžasnej starostlivostiposkytnutej Rasťom - mojím starým AIESEC priateľom:

- stretnúť starého priateľa a stráviť s ním pár pekných chvíľ

- zažiť 3 hodiny na Univerzite, na hodine Social enterpreneuship

- spoznať nočný život v Shanghaii, vrátane úžasnej celonočnej párty na terase 11-teho poschodia výškovej budovy s výhľadom na Bund (mrakodrapy novej časti Šhanghaia)

- základný sightseeing Šanghaia

- spoznať pár Čechov a Slovákov na pravidelnom Česko-slovenskom stretnútí

- úspešne zvládnuť pracovnú výzvu

- úspešne zvládnuť osobnú výzvu v podobe 3-dňového, spontánneho a samostatného výletu do vnútrozemia Číny

- zažiť, ochutnať a ovoňať Čínu:)

- a hlavne spoznať kopec úžasných ľudí, tak v Šhanghai ako aj na mojej ceste na vlastnú päsť!

Návrat domov bol emotívny. Nechcelo sa mi, bolo mi smutno, že odchádzam. Rýchlo som sa dostala do toho dynamického rytmu, do pocitu cestovateľa. Mám však rada zmeny... niečo ti vezmú avšak niečo aj prinesú. A napriek tomu, že toto leto nebude Šhanghai, už teraz sa teším na krásne leto so svojími priateľmi. Avšak viem, že čoskoro budem musieť vycestovať znova, potrebujem to.

Cesta do hlbín priateľovej duše...

Stretla som priateľa. A toto stretnutie mi potešilo dušu...

Nie je to hocijaký priateľ. Je to skutočný priateľ, spriaznená duša.

Je to človek, ktorý vidí hlbšie ako to, čo ukazujem. Človek, s ktorým stačí jedna veta, aby sa vymazali roky bez kontaktu. Ktorý si pamätá. S ktorým netreba hovoriť. Človek, ktorý ma nepresvedčí o tom, čo hovoria jeho ústa, keď srdce hovorí niečo iné. Človek, o ktorého psychická prítomnosť nemusí nevyhnutne sprevádzať tú fyzickú.

Kedysi som si myslela, že ten pocit znamená niečo iné. Mýlila som sa?... alebo sa to mení?. Teraz som rada, že mám v živote tú česť spoznať pocit spriaznenosti duší, ktorú čas neovplyvňuje.

Táto cesta bola dlhá, bolestivá, veľmi poučná a pritom krásna. Dala mi viac, než som mohla chcieť. Ďakujem a vážim si, že ten pocit môžem zažiť.

Príbehy utajenej blondínky s oranžovým autíčkom:)))

Milá slečna.

Ak si myslíte, že ste inteligentná a vôbec nemáte potrebu prefarbovať si vlasy na blond, určite veríte, že ste sa tomu pocitu „Ja som ale blondína!“ vyhli. Mýlite sa! Ak si Vás ten pocit nenájde skôr, určite sa mu nevyhnete v momente, keď si kúpite auto.

Rada Vás budem priebežne informovať o možných nástrahách. Použijem k tomu FIKTÍVNU postavu, ktorá si tiež myslela, že je inteligentná a vôbec nemala potrebu prefarbovať si vlasy na blond. Prostredníctvom NÁHODNE odpozorovaných situácií absolútne NEKONKRÉTNEJ OSOBY Vám sprostredkujem krutú realitu.

TAJOMNÁ BLONDÍNA A JEDNOSMERKA

Vybrala sa raz tajomná blondínka na pracovný pohovor. Konal sa v jednej nemenovanej veľkej firme v priemyselnom parku za Bratislavou. Blondínka bola správne oblečená... blúzočka, kostýmik, kabelka, všetko tak ako má byť. Ako sa však môže jednoduchý pohovor obrátiť na hotové drama? Predpoklad určite nevylučuje možnosť, že si firma vrámci vstupu a výstupu do areálu, skúša schopnosti kandidátov.

Prekážka číslo 1 – Vstup autom do areálu je cez vrátnicu
Zvoliť si správny jazdný pruh nie je až také jednoduché. Keď sa to našej blondínke podarí, treba vystúpiť z auta (cez okienko to v tom vetre nejde) a nahlásiť ujovi za okienkom kam a prečo ide. Vyplniť správne formulár a môže sa spokojne cupitať naspäť do auta. Prekážka číslo 1 úspešne zvládnutá.

Prekážka číslo 2 – Kde sa dá parkovať?
V tých veľkých firmách má každé auto svoje reservé a ty keď tam nepatríš, proste bábo raď! Skúsila to najprv na kraji cesty, potom tam, či onam, až kým milý pán v čiernej uniforme slečne neukázal, že tam na konci sa skrýva jedno miesto s reservé pre visit. Milý úsmev s tichým „ďakujem“ a môže sa ísť pohovárať.

Prekážka číslo 3 – Tu sú akože normálne značky?
Pohovor dopadol fajn. Šup do autíčka a veselo domov. Nasadneme, otočíme a ideme späť na vrátnicu. „Kadiaľ sa ide von??“ V tom pribehne k autu ďalší pán v čiernej uniforme a blondínka sa teší, že jej niekto pomôže. Pán jej veľmi stroho a prísne povie: „Slečna, išli ste do jednosmerky. Odstavte prosím auto pri tamtej bráne, spíšete protokol“.

KONEC. Tu je nejaká jednosmerka???? To som ako mala vedieť??? Bežalo blondínke v mysli. Že sú tam značky by ju teda nenapadlo. Veď sme v areáli firmy. Kto to kedy videl značkovať ešte aj cestu vnútri areálu!!!

Pán v čiernej uniforme pri bráne bol ten milý pán, ktorý jej už pomohol s parkovaním. Blondínka nahodila úsmev ala „HUPS“ a milý pán sa našťastie chytil. „Slečna, treba si všímať značky a nie parkovať hocikde na ceste. Ak sa to bude opakovať, budete disciplinárne stíhaná. Tentoraz to necháme na upozornenie.“

Blondínke spadol kameň zo srdca, s pokornými psími očičkami sa poďakovala a pekne (podľa značiek) sa odobrala k východu. Bola rada, že už je konečne na normálnej ceste, kde je normálne, že sú tam značky!!!

CESTA DO BELGICKA

Keď som si na Silvestra dala predsavzatie, že budem tento rok vela cestovať, nečakala som, že mi v tom pomôže aj moja praca a že sa to všetko spustí tak rýchlo.

Už 16. Januára som dostala telefonát, aby som sa ešte v ten deň dostavila do Belgicka, mesto Hasselt. Možno aj preto sú slová, ktoré mi rezonujú v hlave po tomto krátkom dvojdňovom výlete – rýchle, čisté, upršané. Po príchode ma ohromila čistota mesta, cena taxika (180 EUR za 80 km) a ústretovosť hotela. Postrehla som tiež istú zdvorilú rezervovanosť istej vzorky obyvateľstva a absolútny chaos pri snahe dostať sa späť (tentoraz už vlakom za 10 EUR) na letisko.

Za značné povšimnutie vrámci tejto cesty určite stojí cesta na letisko do Budapešti a aj z letiska domov. Musím podotknúť, že som si šťavnato updatla slovník o pár (v tej chvíli určite vhodných) výrazov na účet našich Maďarských susedov. Táto možnosť sa mi naskytla pri cca. Hodinovom blúdení Budapešťou pri snahe nájsť letisko alebo cestu z neho… domov. Je tak tažké nakresliť lietadlo na tabuľku???