Kniha, nositeľka múdrosti.

Čítam knihu. Nie, že by sa mi to stalo po prvý raz, ale ten Coelho má také krásne úvahy, že mi niekedy až rozum zastáva, kam na ne chodí.

Viac krát som túto knihu od neho začala čítať a viac krát aj prestala. Kým som sa prehrýzla cez prvé časti a prekonala svoje paradigma o tom, ako má byť knižka písaná. Tá kniha je o čarodejnici z Portobella.

Chcem sa s Vami o niečo podeliť. O citát z tejto knihy:

Když my, ženy, hledáme smysl života nebo cestu poznání, vždycky se ztotožňujeme s jedním ze čtyř klasických archetypů.

PANNA (a teď nemám na mysli sexualitu) je ta, jejíž hledání předpokládá naprostou nezávislost, a vše, co se naučí, je plodem její schopnosti čelit výzvam sama.

MUČEDNICE objevuje v bolesti, v odevzdání a v utrpení způsob, jak poznat sama sebe.

SVĚTICE nalézá v bezmezné lásce, ve schopnosti dávat, a nic za to nechtít skutečný důvod své existence.

A konečně ČARODĚJKA jde za naprostým a neomezeným potěšením - a tím ospravedlňuje vlastní existenci.

Nie, že by Coelho alebo ďalší autori, povedali niečo, čo by bolo nové. Neznáme. Im sa len darí pomenovať to, o čom všetci vieme. Im sa prostredníctvom kníh darí prinútiť nás zamyslieť sa, obzrieť sa, porozmýšlať.

Zmysel života stále hľadám, stále kráčam svojou cestou poznania... len sa z nej niekedy zabúdam učiť:) Avšak vďaka znameniam na ceste sa znovu vraciam k zmyslu tej cesty... A znova hľadám. Raz ako Panna, inokedy ako Mučednice, niekedy ako Svetica a častokrát aj ako Čarodejka. Skúšam to tak, či onak. Snažím sa nájsť niečo, čo ma urobí navždy šťastnou - zmysel života. Niekedy si ani neuvedomujem, že už to hľadanie ma robí štastnou.

Idem čítať ďalej, možno sa ešte niečo múdre dozviem. Dobrú noc:)

Jesenné upratovanie...

Keď som oslavovala svoje 18 narodeniny, oslavovala som aj možnosť odísť z domu. Keď ma prvý rok nezobrali na výšku, pre svoju túžbu po slobode, by som urobila hocičo. Preto, aby som konečne "vypadla". Z večného komandovania a kontrolovania (Áno, mám problém rešpektovať autority).

Bola som predsa dospelá...
A naši len ticho rešpektovali moje pocity a namiesto Anglicka a úžasnej Au-pair skúsenosti, mi navrhli alternatívu - denné pomaturitné štúdium angličtiny. V Nitre... mimo domu. Ďakujem za túto možnosť.

Teda v 18 som prvý krát odišla z domu. A odvtedy som domov chodila na návštevu... angčtina v Nitre, výška v Nitre, leto v USA, Bolivia, MC v Bratislave, leto v Anglicku, Sokrates v Prahe a nakoniec, vlastný prenajatý bytík s priateľom v Prahe.
V tomto všetkom boli moji rodičia v pozadí. Prisťahovali ma na miesto určenia a na koniec pobytu zase odsťahovali. Autom plne naloženým až po strechu mojich spomienok a zážitkov. Stáli na letisku, či na stanici so slzami v očiach, keď som odchádzala... na týžden, na mesiac, na 3, na 4, až na 7 mesiacov...
Ktorákoľvek z tychto epizod v mojom živote sa skončila zväčšujúcou sa kopou krabíc, igelitiek a papierov v mojej izbe. Moje krátke návštevy medzi dvoma cestami mi umožnili len základné upratanie izby, ale na upratanie a pretriedenie týchto relikvií, nezostalo času...

Teraz, vo svojich 26 rokoch som sa ocitla zoči-voči tejto kope spomienok (cez ktorú už nebolo vidno ani dlážku:) s úlohou - upratať ich!
8 rokov môjho života sa nakopilo v tejto izbe. 8 rokov, ktoré treba pretriediť, vyčistiť, vyhodiť, utrieť prach a tie najdôležitejšie položiť na svoje nové miesto, kde počkajú kým sa stanú nepodstatnými a ja ich nakoniec vyhodím. Len skutočne pár z nich bude mať šancu prežiť so mnou môj život a vyhodia ich asi až moje deti:)
Na začiatku to bol bordel... v tejto chvíli, na polceste za čistou izbou, je to možnosť sebareflexie. Je to pohľad do minulosti, možnosť na uzavretie niektorých kapitol môjho života, možnosť uvedomiť si ako sa človek mení... ako som mením ja.

Mám pocit, že sa viac chápem. A viac sama seba bojím. Po objavení svojich pokusov o denničky z rôznych období môjho života, po prečítaní všetkých starostlivo uschovaných odkazov z Friendship trees, po už niekoľkokrát opakovaných zamysleniach pri viacerých písomných feedbackoch, po pochopeni môjho vývoja, mojich zmien... Zistila som, že moje chyby pretrvávajú - objavili sa už keď som mala 13 a mám ich dodnes... Zistila som, že moje dobré vlastnosti sa s vekom strácajú... je ich stále menej.

Obávam sa, že veľké upratovanie sa ešte len začína. Nie, nie to v mojej izbe - to bude o chviľu za mnou. Ešte treba upratať v mojej duši. A neviem, či nájdem dostatočne silný vysavač na odstránenie tej hrubej vrstvy prachu...

Ako sa prejavila moja ženskosť!

Tak, deň začal krásne a pokojne. Ráno unavená, ako už v poslednej dobe stále, som sa po raňajkách vybrala do práce. Opäť bojovať aspoň o minimálne zvýšenie produktivity na dielni...:)

Tak som pekne vhupla do ďalšieho môjhosrdcanapĺňajúceho dňa a pokračovala v boji - tam kde som prestala. Môj boj však zlyhal tam, kde skončili moje technické schopnosti... v tej chvíli som potrebovala presvedčiť kolegu o správnosti môjho zmýšľania a o potrebe nástroja, ktorý som chcela presadiť. Celkom sa mi to nedarilo. 2 hodiny diskusie a naše myšlienkové pochody sa stále nie a nie spojiť. Vtom sa do toho vložil môj šéf. Skvelý človek... no nie v tej chvili:) Začal sa boj v presile... nie mojej. To už som bola nielen vyčerpaná, ale aj frustrovaná tým, že hádam by som to za ten čas aj ja nejako zmákla... veď v mojich predstavách o nič tak zložité nešlo (len som to nevedela urobiť). Po ďalšej polhodinke preťahovania, keď už som si pripadala ako úplný debil... čo to za blbosť zas vymýšľam? sa to stalo!!!! Rezignovala som. Nasrato som vstala a odišla z kancelárie... To by ešte bolo celkom vrámci mojej normy, ale čo sa stalo potom.........

Vyjdem z miestnosti, klasicky si začnem popod nos nadávať a v tom... slzy do očí. Čo to reku??? Nielen, že som bola nasratá, ale aj kvalitne preťažená a unavená z tempa predchádzajúcich mesiacov. A táto reakcia bol toho dôsledok. OK, hovorím si. Keď si je to tak, choď na WC trošku si poplač a potom hoj sa do práce. Avšak, ono to také jednoduché nebolo. Síce som prišla na vécko, osušila oči, vyšla von, poprechádzala sa medzi stromčekami, nech ma nikto nevidí, že revem ako malé decko:) Vrátila sa dnu, sadla za comp a znova!!!! Tak som zas nenápadne (všetci to samozrejme videli) odišla a keď som mala pocit, že som OK, znova sa vrátila. Avšak takto to trvalo celé doobedie!!!!!!

Predstavte si, že pracujete v kolektíve 4 chlapov a ste tam sama žena. Samozrejme diskusie sú tvrdé, čisto faktické a emócie sa prejavujú v momente, keď niekto nesúhlasí. Ale nie takouto formou. A teraz v polke diskusie, sa Vám tá Vaša kolegyňa rozplače... a plače a plače... a po 2 hodinách plače... (nie že by som nejak vrieskala alebo rumádzgala, no slzičky presvitali)
A čím viac som plakala, tým som si pripadala trápnejšia a trápnejšia. Kamoška mi na to povedala...: "No čo, chceli mať v tíme schopnú žensku, tak ju majú. A 100 %-nú!!!"

Tak veru, prejavila som sa ako typická ženská. No mám sa za čo hanbiť? My ženy sme emocionálnejšie, sme citlivejšie... ale práve vďaka tomu vidíme častokrát veci, ktoré muži nevidia. Preto sa dopľňame! Ak dokážeme spolu nažívať a neprestať vážiť si jeden druhého, je to krásne spolužitie... A také je aj moje spolužitie s mojimi kolegami... Pousmiali sa, postarali sa o mňa, boli ku mne láskavý a dobrý, chápavý. Za to im ďakujem a preto si ich vážim. Mám ich rada. Som šťastná, že sa vesmír spojil a priniesol mi takýto tím, lebo bez toho by ani táto úžasná práca nebola taká úžasná!

O mojej práci...

Svoju prácu mám rada. Po AIESECu som mala veľmi vysoké očakávania, no môj prvý pracovný pokus ma pekne uzemnil. MARCUS EVANS sa neprejavil ako miesto, kde by sa mohol človek kreatívne vyžiť alebo nedajbože naplno vložiť do práce. Veď kto by sa mohol, ak máš denne urobiť tak 100 telefonátov a tak 102 krát opakovať tú istú vetu. Tlačiť ľudí do niečoho, čo je očividne blbosť a klamať im!

Tak som to veru po 2 mesiacoch vzdala, tesne pred tým ako stratím dôveru v to, že práca ktorá ma bude napĺňať existuje. Veru, odvážne a bez peňazí som chytila svoj život do vlastných rúk a povedala si... mám naviac ako na toto. Dala výpoveď a pustila sa do hľadanie práce, ktorá ma naplní... Kto to hovoril, že ak človek niečo veľmi chce, celý vesmír sa spojí, aby sa to splnilo???:) A veru mal ten Coelho pravdu. Nejak sa to tam všetko pospájalo a do mesiaca som nastupila sem... Do IMPACu... do consultingovej spoločnosti, ktorá nielen radí, ale aj pomáha. Kde to nie je o tom, že sa v kostýme prechádzate po dielni a ľudia na Vás pozerajú so strachom v očiach ako na boha. Tu sa síce kostýmu síce nevyhnete, aj ľudia na Vás pozerajú častokrát so strachom v očiach, ale aj sa s nimi rozprávate. Počúvate ich problémy a hľadáte pre nich riešenia. Tu, ma ponúknu koláčikom keď oslavujú narodeniny, lebo už patrím k nim... Vidím ako prídem na dieľnu a hned sa na mna obracajú s úsmevom, lebo všetko funguje. Alebo s obavami a hneď sa mi začnú sťažovať, ako ich tí druhí hnevajú... Opäť sa cítim potrebná a stále žasnem nad tým, aké vzťahy sa za pol roka dajú vytvoriť. S kýmkoľvek... ak počúvaš jeho problémy a pomáhaš mu ich riešiť.

A to sa mi páči. Je to výzva, je to drina, je to zodpovednosť! No ja opäť mám pocit ako v AIESECu. Okolo seba tím super ľudí, s ktorými prežívam aj to pekné, aj to ťažké. Opäť mám nesplniteľné ciele, ktoré sa nám podarí splniť:) a najmä, vidím pred sebou cieľ a za sebou výsledok! To čo robím, má pre niekoho zmysel... preto to má obrovský zmysel pre mňa!