Tak, deň začal krásne a pokojne. Ráno unavená, ako už v poslednej dobe stále, som sa po raňajkách vybrala do práce. Opäť bojovať aspoň o minimálne zvýšenie produktivity na dielni...:)
Tak som pekne vhupla do ďalšieho môjhosrdcanapĺňajúceho dňa a pokračovala v boji - tam kde som prestala. Môj boj však zlyhal tam, kde skončili moje technické schopnosti... v tej chvíli som potrebovala presvedčiť kolegu o správnosti môjho zmýšľania a o potrebe nástroja, ktorý som chcela presadiť. Celkom sa mi to nedarilo. 2 hodiny diskusie a naše myšlienkové pochody sa stále nie a nie spojiť. Vtom sa do toho vložil môj šéf. Skvelý človek... no nie v tej chvili:) Začal sa boj v presile... nie mojej. To už som bola nielen vyčerpaná, ale aj frustrovaná tým, že hádam by som to za ten čas aj ja nejako zmákla... veď v mojich predstavách o nič tak zložité nešlo (len som to nevedela urobiť). Po ďalšej polhodinke preťahovania, keď už som si pripadala ako úplný debil... čo to za blbosť zas vymýšľam? sa to stalo!!!! Rezignovala som. Nasrato som vstala a odišla z kancelárie... To by ešte bolo celkom vrámci mojej normy, ale čo sa stalo potom.........
Vyjdem z miestnosti, klasicky si začnem popod nos nadávať a v tom... slzy do očí. Čo to reku??? Nielen, že som bola nasratá, ale aj kvalitne preťažená a unavená z tempa predchádzajúcich mesiacov. A táto reakcia bol toho dôsledok. OK, hovorím si. Keď si je to tak, choď na WC trošku si poplač a potom hoj sa do práce. Avšak, ono to také jednoduché nebolo. Síce som prišla na vécko, osušila oči, vyšla von, poprechádzala sa medzi stromčekami, nech ma nikto nevidí, že revem ako malé decko:) Vrátila sa dnu, sadla za comp a znova!!!! Tak som zas nenápadne (všetci to samozrejme videli) odišla a keď som mala pocit, že som OK, znova sa vrátila. Avšak takto to trvalo celé doobedie!!!!!!
Predstavte si, že pracujete v kolektíve 4 chlapov a ste tam sama žena. Samozrejme diskusie sú tvrdé, čisto faktické a emócie sa prejavujú v momente, keď niekto nesúhlasí. Ale nie takouto formou. A teraz v polke diskusie, sa Vám tá Vaša kolegyňa rozplače... a plače a plače... a po 2 hodinách plače... (nie že by som nejak vrieskala alebo rumádzgala, no slzičky presvitali)
A čím viac som plakala, tým som si pripadala trápnejšia a trápnejšia. Kamoška mi na to povedala...: "No čo, chceli mať v tíme schopnú žensku, tak ju majú. A 100 %-nú!!!"
Tak veru, prejavila som sa ako typická ženská. No mám sa za čo hanbiť? My ženy sme emocionálnejšie, sme citlivejšie... ale práve vďaka tomu vidíme častokrát veci, ktoré muži nevidia. Preto sa dopľňame! Ak dokážeme spolu nažívať a neprestať vážiť si jeden druhého, je to krásne spolužitie... A také je aj moje spolužitie s mojimi kolegami... Pousmiali sa, postarali sa o mňa, boli ku mne láskavý a dobrý, chápavý. Za to im ďakujem a preto si ich vážim. Mám ich rada. Som šťastná, že sa vesmír spojil a priniesol mi takýto tím, lebo bez toho by ani táto úžasná práca nebola taká úžasná!
Tak som pekne vhupla do ďalšieho môjhosrdcanapĺňajúceho dňa a pokračovala v boji - tam kde som prestala. Môj boj však zlyhal tam, kde skončili moje technické schopnosti... v tej chvíli som potrebovala presvedčiť kolegu o správnosti môjho zmýšľania a o potrebe nástroja, ktorý som chcela presadiť. Celkom sa mi to nedarilo. 2 hodiny diskusie a naše myšlienkové pochody sa stále nie a nie spojiť. Vtom sa do toho vložil môj šéf. Skvelý človek... no nie v tej chvili:) Začal sa boj v presile... nie mojej. To už som bola nielen vyčerpaná, ale aj frustrovaná tým, že hádam by som to za ten čas aj ja nejako zmákla... veď v mojich predstavách o nič tak zložité nešlo (len som to nevedela urobiť). Po ďalšej polhodinke preťahovania, keď už som si pripadala ako úplný debil... čo to za blbosť zas vymýšľam? sa to stalo!!!! Rezignovala som. Nasrato som vstala a odišla z kancelárie... To by ešte bolo celkom vrámci mojej normy, ale čo sa stalo potom.........
Vyjdem z miestnosti, klasicky si začnem popod nos nadávať a v tom... slzy do očí. Čo to reku??? Nielen, že som bola nasratá, ale aj kvalitne preťažená a unavená z tempa predchádzajúcich mesiacov. A táto reakcia bol toho dôsledok. OK, hovorím si. Keď si je to tak, choď na WC trošku si poplač a potom hoj sa do práce. Avšak, ono to také jednoduché nebolo. Síce som prišla na vécko, osušila oči, vyšla von, poprechádzala sa medzi stromčekami, nech ma nikto nevidí, že revem ako malé decko:) Vrátila sa dnu, sadla za comp a znova!!!! Tak som zas nenápadne (všetci to samozrejme videli) odišla a keď som mala pocit, že som OK, znova sa vrátila. Avšak takto to trvalo celé doobedie!!!!!!
Predstavte si, že pracujete v kolektíve 4 chlapov a ste tam sama žena. Samozrejme diskusie sú tvrdé, čisto faktické a emócie sa prejavujú v momente, keď niekto nesúhlasí. Ale nie takouto formou. A teraz v polke diskusie, sa Vám tá Vaša kolegyňa rozplače... a plače a plače... a po 2 hodinách plače... (nie že by som nejak vrieskala alebo rumádzgala, no slzičky presvitali)
A čím viac som plakala, tým som si pripadala trápnejšia a trápnejšia. Kamoška mi na to povedala...: "No čo, chceli mať v tíme schopnú žensku, tak ju majú. A 100 %-nú!!!"
Tak veru, prejavila som sa ako typická ženská. No mám sa za čo hanbiť? My ženy sme emocionálnejšie, sme citlivejšie... ale práve vďaka tomu vidíme častokrát veci, ktoré muži nevidia. Preto sa dopľňame! Ak dokážeme spolu nažívať a neprestať vážiť si jeden druhého, je to krásne spolužitie... A také je aj moje spolužitie s mojimi kolegami... Pousmiali sa, postarali sa o mňa, boli ku mne láskavý a dobrý, chápavý. Za to im ďakujem a preto si ich vážim. Mám ich rada. Som šťastná, že sa vesmír spojil a priniesol mi takýto tím, lebo bez toho by ani táto úžasná práca nebola taká úžasná!
