Čítam knihu. Nie, že by sa mi to stalo po prvý raz, ale ten Coelho má také krásne úvahy, že mi niekedy až rozum zastáva, kam na ne chodí.
Viac krát som túto knihu od neho začala čítať a viac krát aj prestala. Kým som sa prehrýzla cez prvé časti a prekonala svoje paradigma o tom, ako má byť knižka písaná. Tá kniha je o čarodejnici z Portobella.
Chcem sa s Vami o niečo podeliť. O citát z tejto knihy:
Když my, ženy, hledáme smysl života nebo cestu poznání, vždycky se ztotožňujeme s jedním ze čtyř klasických archetypů.
PANNA (a teď nemám na mysli sexualitu) je ta, jejíž hledání předpokládá naprostou nezávislost, a vše, co se naučí, je plodem její schopnosti čelit výzvam sama.
MUČEDNICE objevuje v bolesti, v odevzdání a v utrpení způsob, jak poznat sama sebe.
SVĚTICE nalézá v bezmezné lásce, ve schopnosti dávat, a nic za to nechtít skutečný důvod své existence.
A konečně ČARODĚJKA jde za naprostým a neomezeným potěšením - a tím ospravedlňuje vlastní existenci.
Nie, že by Coelho alebo ďalší autori, povedali niečo, čo by bolo nové. Neznáme. Im sa len darí pomenovať to, o čom všetci vieme. Im sa prostredníctvom kníh darí prinútiť nás zamyslieť sa, obzrieť sa, porozmýšlať.
Zmysel života stále hľadám, stále kráčam svojou cestou poznania... len sa z nej niekedy zabúdam učiť:) Avšak vďaka znameniam na ceste sa znovu vraciam k zmyslu tej cesty... A znova hľadám. Raz ako Panna, inokedy ako Mučednice, niekedy ako Svetica a častokrát aj ako Čarodejka. Skúšam to tak, či onak. Snažím sa nájsť niečo, čo ma urobí navždy šťastnou - zmysel života. Niekedy si ani neuvedomujem, že už to hľadanie ma robí štastnou.
Idem čítať ďalej, možno sa ešte niečo múdre dozviem. Dobrú noc:)
