Morka a jej potulky letom svetom...

CESTA DO ČÍNY

2008-06-09T10:00:00.000-07:00

Vďaka mojej práci som dostala príležitosť ísť pracovne do Číny. Samozrejme som sa tejto príležitosti chytila všetkými desiatimi. Už dlho som totiž cítila, že mi strašne chýba cestovanie... ten pocit prežívať každú chvíľu s otvorenými očami a ústami... to vychutnávanie každej minúty a neustále spoznávanie niečoho nového. Plán bol Šhanghai na pár mesiacov. Bohužial sa tých pár mesiacov nakoniec skrátilo na 3 týždne môjho pobytu. V každom prípade to boli úžasné a naplno využité 3 týždne. Čo všetko sa mi podarilo aj vďaka úžasnej starostlivostiposkytnutej Rasťom - mojím starým AIESEC priateľom:

- stretnúť starého priateľa a stráviť s ním pár pekných chvíľ

- zažiť 3 hodiny na Univerzite, na hodine Social enterpreneuship

- spoznať nočný život v Shanghaii, vrátane úžasnej celonočnej párty na terase 11-teho poschodia výškovej budovy s výhľadom na Bund (mrakodrapy novej časti Šhanghaia)

- základný sightseeing Šanghaia

- spoznať pár Čechov a Slovákov na pravidelnom Česko-slovenskom stretnútí

- úspešne zvládnuť pracovnú výzvu

- úspešne zvládnuť osobnú výzvu v podobe 3-dňového, spontánneho a samostatného výletu do vnútrozemia Číny

- zažiť, ochutnať a ovoňať Čínu:)

- a hlavne spoznať kopec úžasných ľudí, tak v Šhanghai ako aj na mojej ceste na vlastnú päsť!

Návrat domov bol emotívny. Nechcelo sa mi, bolo mi smutno, že odchádzam. Rýchlo som sa dostala do toho dynamického rytmu, do pocitu cestovateľa. Mám však rada zmeny... niečo ti vezmú avšak niečo aj prinesú. A napriek tomu, že toto leto nebude Šhanghai, už teraz sa teším na krásne leto so svojími priateľmi. Avšak viem, že čoskoro budem musieť vycestovať znova, potrebujem to.

Cesta do hlbín priateľovej duše...

2008-04-03T16:46:00.000-07:00

Stretla som priateľa. A toto stretnutie mi potešilo dušu...

Nie je to hocijaký priateľ. Je to skutočný priateľ, spriaznená duša.

Je to človek, ktorý vidí hlbšie ako to, čo ukazujem. Človek, s ktorým stačí jedna veta, aby sa vymazali roky bez kontaktu. Ktorý si pamätá. S ktorým netreba hovoriť. Človek, ktorý ma nepresvedčí o tom, čo hovoria jeho ústa, keď srdce hovorí niečo iné. Človek, o ktorého psychická prítomnosť nemusí nevyhnutne sprevádzať tú fyzickú.

Kedysi som si myslela, že ten pocit znamená niečo iné. Mýlila som sa?... alebo sa to mení?. Teraz som rada, že mám v živote tú česť spoznať pocit spriaznenosti duší, ktorú čas neovplyvňuje.

Táto cesta bola dlhá, bolestivá, veľmi poučná a pritom krásna. Dala mi viac, než som mohla chcieť. Ďakujem a vážim si, že ten pocit môžem zažiť.

Príbehy utajenej blondínky s oranžovým autíčkom:)))

2008-02-14T23:22:00.000-08:00

Milá slečna.

Ak si myslíte, že ste inteligentná a vôbec nemáte potrebu prefarbovať si vlasy na blond, určite veríte, že ste sa tomu pocitu „Ja som ale blondína!“ vyhli. Mýlite sa! Ak si Vás ten pocit nenájde skôr, určite sa mu nevyhnete v momente, keď si kúpite auto.

Rada Vás budem priebežne informovať o možných nástrahách. Použijem k tomu FIKTÍVNU postavu, ktorá si tiež myslela, že je inteligentná a vôbec nemala potrebu prefarbovať si vlasy na blond. Prostredníctvom NÁHODNE odpozorovaných situácií absolútne NEKONKRÉTNEJ OSOBY Vám sprostredkujem krutú realitu.

TAJOMNÁ BLONDÍNA A JEDNOSMERKA

Vybrala sa raz tajomná blondínka na pracovný pohovor. Konal sa v jednej nemenovanej veľkej firme v priemyselnom parku za Bratislavou. Blondínka bola správne oblečená... blúzočka, kostýmik, kabelka, všetko tak ako má byť. Ako sa však môže jednoduchý pohovor obrátiť na hotové drama? Predpoklad určite nevylučuje možnosť, že si firma vrámci vstupu a výstupu do areálu, skúša schopnosti kandidátov.

Prekážka číslo 1 – Vstup autom do areálu je cez vrátnicu
Zvoliť si správny jazdný pruh nie je až také jednoduché. Keď sa to našej blondínke podarí, treba vystúpiť z auta (cez okienko to v tom vetre nejde) a nahlásiť ujovi za okienkom kam a prečo ide. Vyplniť správne formulár a môže sa spokojne cupitať naspäť do auta. Prekážka číslo 1 úspešne zvládnutá.

Prekážka číslo 2 – Kde sa dá parkovať?
V tých veľkých firmách má každé auto svoje reservé a ty keď tam nepatríš, proste bábo raď! Skúsila to najprv na kraji cesty, potom tam, či onam, až kým milý pán v čiernej uniforme slečne neukázal, že tam na konci sa skrýva jedno miesto s reservé pre visit. Milý úsmev s tichým „ďakujem“ a môže sa ísť pohovárať.

Prekážka číslo 3 – Tu sú akože normálne značky?
Pohovor dopadol fajn. Šup do autíčka a veselo domov. Nasadneme, otočíme a ideme späť na vrátnicu. „Kadiaľ sa ide von??“ V tom pribehne k autu ďalší pán v čiernej uniforme a blondínka sa teší, že jej niekto pomôže. Pán jej veľmi stroho a prísne povie: „Slečna, išli ste do jednosmerky. Odstavte prosím auto pri tamtej bráne, spíšete protokol“.

KONEC. Tu je nejaká jednosmerka???? To som ako mala vedieť??? Bežalo blondínke v mysli. Že sú tam značky by ju teda nenapadlo. Veď sme v areáli firmy. Kto to kedy videl značkovať ešte aj cestu vnútri areálu!!!

Pán v čiernej uniforme pri bráne bol ten milý pán, ktorý jej už pomohol s parkovaním. Blondínka nahodila úsmev ala „HUPS“ a milý pán sa našťastie chytil. „Slečna, treba si všímať značky a nie parkovať hocikde na ceste. Ak sa to bude opakovať, budete disciplinárne stíhaná. Tentoraz to necháme na upozornenie.“

Blondínke spadol kameň zo srdca, s pokornými psími očičkami sa poďakovala a pekne (podľa značiek) sa odobrala k východu. Bola rada, že už je konečne na normálnej ceste, kde je normálne, že sú tam značky!!!

CESTA DO BELGICKA

2008-02-14T23:07:00.000-08:00

Keď som si na Silvestra dala predsavzatie, že budem tento rok vela cestovať, nečakala som, že mi v tom pomôže aj moja praca a že sa to všetko spustí tak rýchlo.

Už 16. Januára som dostala telefonát, aby som sa ešte v ten deň dostavila do Belgicka, mesto Hasselt. Možno aj preto sú slová, ktoré mi rezonujú v hlave po tomto krátkom dvojdňovom výlete – rýchle, čisté, upršané. Po príchode ma ohromila čistota mesta, cena taxika (180 EUR za 80 km) a ústretovosť hotela. Postrehla som tiež istú zdvorilú rezervovanosť istej vzorky obyvateľstva a absolútny chaos pri snahe dostať sa späť (tentoraz už vlakom za 10 EUR) na letisko.

Za značné povšimnutie vrámci tejto cesty určite stojí cesta na letisko do Budapešti a aj z letiska domov. Musím podotknúť, že som si šťavnato updatla slovník o pár (v tej chvíli určite vhodných) výrazov na účet našich Maďarských susedov. Táto možnosť sa mi naskytla pri cca. Hodinovom blúdení Budapešťou pri snahe nájsť letisko alebo cestu z neho… domov. Je tak tažké nakresliť lietadlo na tabuľku???

Kniha, nositeľka múdrosti.

2007-11-13T01:01:00.000-08:00

Čítam knihu. Nie, že by sa mi to stalo po prvý raz, ale ten Coelho má také krásne úvahy, že mi niekedy až rozum zastáva, kam na ne chodí.

Viac krát som túto knihu od neho začala čítať a viac krát aj prestala. Kým som sa prehrýzla cez prvé časti a prekonala svoje paradigma o tom, ako má byť knižka písaná. Tá kniha je o čarodejnici z Portobella.

Chcem sa s Vami o niečo podeliť. O citát z tejto knihy:

Když my, ženy, hledáme smysl života nebo cestu poznání, vždycky se ztotožňujeme s jedním ze čtyř klasických archetypů.

PANNA (a teď nemám na mysli sexualitu) je ta, jejíž hledání předpokládá naprostou nezávislost, a vše, co se naučí, je plodem její schopnosti čelit výzvam sama.

MUČEDNICE objevuje v bolesti, v odevzdání a v utrpení způsob, jak poznat sama sebe.

SVĚTICE nalézá v bezmezné lásce, ve schopnosti dávat, a nic za to nechtít skutečný důvod své existence.

A konečně ČARODĚJKA jde za naprostým a neomezeným potěšením - a tím ospravedlňuje vlastní existenci.

Nie, že by Coelho alebo ďalší autori, povedali niečo, čo by bolo nové. Neznáme. Im sa len darí pomenovať to, o čom všetci vieme. Im sa prostredníctvom kníh darí prinútiť nás zamyslieť sa, obzrieť sa, porozmýšlať.

Zmysel života stále hľadám, stále kráčam svojou cestou poznania... len sa z nej niekedy zabúdam učiť:) Avšak vďaka znameniam na ceste sa znovu vraciam k zmyslu tej cesty... A znova hľadám. Raz ako Panna, inokedy ako Mučednice, niekedy ako Svetica a častokrát aj ako Čarodejka. Skúšam to tak, či onak. Snažím sa nájsť niečo, čo ma urobí navždy šťastnou - zmysel života. Niekedy si ani neuvedomujem, že už to hľadanie ma robí štastnou.

Idem čítať ďalej, možno sa ešte niečo múdre dozviem. Dobrú noc:)

Jesenné upratovanie...

2007-10-09T03:13:00.000-07:00

Keď som oslavovala svoje 18 narodeniny, oslavovala som aj možnosť odísť z domu. Keď ma prvý rok nezobrali na výšku, pre svoju túžbu po slobode, by som urobila hocičo. Preto, aby som konečne "vypadla". Z večného komandovania a kontrolovania (Áno, mám problém rešpektovať autority).

Bola som predsa dospelá...
A naši len ticho rešpektovali moje pocity a namiesto Anglicka a úžasnej Au-pair skúsenosti, mi navrhli alternatívu - denné pomaturitné štúdium angličtiny. V Nitre... mimo domu. Ďakujem za túto možnosť.

Teda v 18 som prvý krát odišla z domu. A odvtedy som domov chodila na návštevu... angčtina v Nitre, výška v Nitre, leto v USA, Bolivia, MC v Bratislave, leto v Anglicku, Sokrates v Prahe a nakoniec, vlastný prenajatý bytík s priateľom v Prahe.
V tomto všetkom boli moji rodičia v pozadí. Prisťahovali ma na miesto určenia a na koniec pobytu zase odsťahovali. Autom plne naloženým až po strechu mojich spomienok a zážitkov. Stáli na letisku, či na stanici so slzami v očiach, keď som odchádzala... na týžden, na mesiac, na 3, na 4, až na 7 mesiacov...
Ktorákoľvek z tychto epizod v mojom živote sa skončila zväčšujúcou sa kopou krabíc, igelitiek a papierov v mojej izbe. Moje krátke návštevy medzi dvoma cestami mi umožnili len základné upratanie izby, ale na upratanie a pretriedenie týchto relikvií, nezostalo času...

Teraz, vo svojich 26 rokoch som sa ocitla zoči-voči tejto kope spomienok (cez ktorú už nebolo vidno ani dlážku:) s úlohou - upratať ich!
8 rokov môjho života sa nakopilo v tejto izbe. 8 rokov, ktoré treba pretriediť, vyčistiť, vyhodiť, utrieť prach a tie najdôležitejšie položiť na svoje nové miesto, kde počkajú kým sa stanú nepodstatnými a ja ich nakoniec vyhodím. Len skutočne pár z nich bude mať šancu prežiť so mnou môj život a vyhodia ich asi až moje deti:)
Na začiatku to bol bordel... v tejto chvíli, na polceste za čistou izbou, je to možnosť sebareflexie. Je to pohľad do minulosti, možnosť na uzavretie niektorých kapitol môjho života, možnosť uvedomiť si ako sa človek mení... ako som mením ja.

Mám pocit, že sa viac chápem. A viac sama seba bojím. Po objavení svojich pokusov o denničky z rôznych období môjho života, po prečítaní všetkých starostlivo uschovaných odkazov z Friendship trees, po už niekoľkokrát opakovaných zamysleniach pri viacerých písomných feedbackoch, po pochopeni môjho vývoja, mojich zmien... Zistila som, že moje chyby pretrvávajú - objavili sa už keď som mala 13 a mám ich dodnes... Zistila som, že moje dobré vlastnosti sa s vekom strácajú... je ich stále menej.

Obávam sa, že veľké upratovanie sa ešte len začína. Nie, nie to v mojej izbe - to bude o chviľu za mnou. Ešte treba upratať v mojej duši. A neviem, či nájdem dostatočne silný vysavač na odstránenie tej hrubej vrstvy prachu...

Ako sa prejavila moja ženskosť!

2007-06-28T20:52:00.000-07:00

Tak, deň začal krásne a pokojne. Ráno unavená, ako už v poslednej dobe stále, som sa po raňajkách vybrala do práce. Opäť bojovať aspoň o minimálne zvýšenie produktivity na dielni...:)

Tak som pekne vhupla do ďalšieho môjhosrdcanapĺňajúceho dňa a pokračovala v boji - tam kde som prestala. Môj boj však zlyhal tam, kde skončili moje technické schopnosti... v tej chvíli som potrebovala presvedčiť kolegu o správnosti môjho zmýšľania a o potrebe nástroja, ktorý som chcela presadiť. Celkom sa mi to nedarilo. 2 hodiny diskusie a naše myšlienkové pochody sa stále nie a nie spojiť. Vtom sa do toho vložil môj šéf. Skvelý človek... no nie v tej chvili:) Začal sa boj v presile... nie mojej. To už som bola nielen vyčerpaná, ale aj frustrovaná tým, že hádam by som to za ten čas aj ja nejako zmákla... veď v mojich predstavách o nič tak zložité nešlo (len som to nevedela urobiť). Po ďalšej polhodinke preťahovania, keď už som si pripadala ako úplný debil... čo to za blbosť zas vymýšľam? sa to stalo!!!! Rezignovala som. Nasrato som vstala a odišla z kancelárie... To by ešte bolo celkom vrámci mojej normy, ale čo sa stalo potom.........

Vyjdem z miestnosti, klasicky si začnem popod nos nadávať a v tom... slzy do očí. Čo to reku??? Nielen, že som bola nasratá, ale aj kvalitne preťažená a unavená z tempa predchádzajúcich mesiacov. A táto reakcia bol toho dôsledok. OK, hovorím si. Keď si je to tak, choď na WC trošku si poplač a potom hoj sa do práce. Avšak, ono to také jednoduché nebolo. Síce som prišla na vécko, osušila oči, vyšla von, poprechádzala sa medzi stromčekami, nech ma nikto nevidí, že revem ako malé decko:) Vrátila sa dnu, sadla za comp a znova!!!! Tak som zas nenápadne (všetci to samozrejme videli) odišla a keď som mala pocit, že som OK, znova sa vrátila. Avšak takto to trvalo celé doobedie!!!!!!

Predstavte si, že pracujete v kolektíve 4 chlapov a ste tam sama žena. Samozrejme diskusie sú tvrdé, čisto faktické a emócie sa prejavujú v momente, keď niekto nesúhlasí. Ale nie takouto formou. A teraz v polke diskusie, sa Vám tá Vaša kolegyňa rozplače... a plače a plače... a po 2 hodinách plače... (nie že by som nejak vrieskala alebo rumádzgala, no slzičky presvitali)
A čím viac som plakala, tým som si pripadala trápnejšia a trápnejšia. Kamoška mi na to povedala...: "No čo, chceli mať v tíme schopnú žensku, tak ju majú. A 100 %-nú!!!"

Tak veru, prejavila som sa ako typická ženská. No mám sa za čo hanbiť? My ženy sme emocionálnejšie, sme citlivejšie... ale práve vďaka tomu vidíme častokrát veci, ktoré muži nevidia. Preto sa dopľňame! Ak dokážeme spolu nažívať a neprestať vážiť si jeden druhého, je to krásne spolužitie... A také je aj moje spolužitie s mojimi kolegami... Pousmiali sa, postarali sa o mňa, boli ku mne láskavý a dobrý, chápavý. Za to im ďakujem a preto si ich vážim. Mám ich rada. Som šťastná, že sa vesmír spojil a priniesol mi takýto tím, lebo bez toho by ani táto úžasná práca nebola taká úžasná!

O mojej práci...

2007-06-28T20:45:00.000-07:00

Svoju prácu mám rada. Po AIESECu som mala veľmi vysoké očakávania, no môj prvý pracovný pokus ma pekne uzemnil. MARCUS EVANS sa neprejavil ako miesto, kde by sa mohol človek kreatívne vyžiť alebo nedajbože naplno vložiť do práce. Veď kto by sa mohol, ak máš denne urobiť tak 100 telefonátov a tak 102 krát opakovať tú istú vetu. Tlačiť ľudí do niečoho, čo je očividne blbosť a klamať im!

Tak som to veru po 2 mesiacoch vzdala, tesne pred tým ako stratím dôveru v to, že práca ktorá ma bude napĺňať existuje. Veru, odvážne a bez peňazí som chytila svoj život do vlastných rúk a povedala si... mám naviac ako na toto. Dala výpoveď a pustila sa do hľadanie práce, ktorá ma naplní... Kto to hovoril, že ak človek niečo veľmi chce, celý vesmír sa spojí, aby sa to splnilo???:) A veru mal ten Coelho pravdu. Nejak sa to tam všetko pospájalo a do mesiaca som nastupila sem... Do IMPACu... do consultingovej spoločnosti, ktorá nielen radí, ale aj pomáha. Kde to nie je o tom, že sa v kostýme prechádzate po dielni a ľudia na Vás pozerajú so strachom v očiach ako na boha. Tu sa síce kostýmu síce nevyhnete, aj ľudia na Vás pozerajú častokrát so strachom v očiach, ale aj sa s nimi rozprávate. Počúvate ich problémy a hľadáte pre nich riešenia. Tu, ma ponúknu koláčikom keď oslavujú narodeniny, lebo už patrím k nim... Vidím ako prídem na dieľnu a hned sa na mna obracajú s úsmevom, lebo všetko funguje. Alebo s obavami a hneď sa mi začnú sťažovať, ako ich tí druhí hnevajú... Opäť sa cítim potrebná a stále žasnem nad tým, aké vzťahy sa za pol roka dajú vytvoriť. S kýmkoľvek... ak počúvaš jeho problémy a pomáhaš mu ich riešiť.

A to sa mi páči. Je to výzva, je to drina, je to zodpovednosť! No ja opäť mám pocit ako v AIESECu. Okolo seba tím super ľudí, s ktorými prežívam aj to pekné, aj to ťažké. Opäť mám nesplniteľné ciele, ktoré sa nám podarí splniť:) a najmä, vidím pred sebou cieľ a za sebou výsledok! To čo robím, má pre niekoho zmysel... preto to má obrovský zmysel pre mňa!